Ako Šostakovič hľadal violu

Rok 1922 prebiehal vo svete podobne, ako všetky iné roky. Mal len 365 dní, nebol dokonca ani priestupný. Odohralo sa niekoľko významných a oveľa viac nevýznamných udalostí – Benito Mussolini sa v Taliansku dostal k moci, Howard Carter objavil Tutanchamónovu hrobku v Údolí kráľov a na východ od nás vznikol Sovietsky zväz. Okrem týchto drobností sa udiala aj jedna skutočne dôležitá vec – Vadim Borisovskij ukončil Moskovské konzervatórium v hre na viole, a to dokonca s prvou cenou. Hneď v nasledujúcom roku bol spoluzakladateľom moskovského Beethovenovho kvarteta. O niekoľko rokov neskôr sa vrátil na svoju Alma mater, tentokrát už ako pedagóg.

Vadim Borisovskij

Čo má spoločné Vadim Borisovskij s Šostakovičom a jeho Violovou sonátou op. 147? Vlastne nič, ale takmer všetko. V čase skomponovania Sonáty už Borisovskij nežil, no tento príbeh začína práve u neho. Borisovskij zohrával v Rusku podobnú úlohu ako Lionel Tertis vo Veľkej Británii alebo Paul Hindemith v Nemecku. Neúnavne objednával skladby, prepisoval pre violu všetko možné aj nemožné – počet jeho transkripcií sa vyšplhal až na 253.¹ Medzi transkripciami sa objavilo aj množstvo skladieb Šostakoviča – sám skladateľ dokonca Borisovského podporoval v prepisovaní diel a všetky úpravy autorizoval. Nikdy preňho však žiadnu skladbu nenapísal. Okrem koncertnej a autorskej činnosti vychoval viacerých fantastických violistov (niekedy sa zamýšľam nad tým, či mali títo ľudia nejaký dlhší deň?), najznámejším z nich sa stal Fjodor Družinin, ktorý svojho profesora nahradil v Beethovenovom kvartete. Do histórie sa Družinin zapísal najmä tým, že sa mu podarilo to, čo nikomu pred ním – presvedčiť Šostakoviča, aby napísal violovú skladbu.

Fjodor Družinin

Družinin vo svojich spomienkach píše o tom, ako pravidelne nabádal Šostakoviča, aby preňho napísal nejaké dielo. Odpoveď bola vždy rovnaká: „Neviem, neviem, Feďo. Musím si to ešte premyslieť.“ ² Po Šostakovičovom druhom infarkte, ktorý ho mimochodom konečne prinútil prestať fajčiť (aj tak zomrel na dôsledky rakoviny pľúc)³, to Družinin vzdal. Nechcel už zoslabnutého skladateľa viac pokúšať takýmito kacírskymi myšlienkami. O to väčšie bolo jeho prekvapenie, keď mu v jedno letné ráno zazvonil telefón a v ňom sa ozval dobre známy hlas: „Feďo! Hovorí Dmitrij Dmitrijevič Šostakovič. Rozmýšľal som nad napísaním violovej sonáty...“ Podľa Družininových pamätí to bolo presne 1. júla, no vieme, že ľudská pamäť je krehká a nepresná. Každopádne, po niekoľkých spoločných telefonátoch bolo dielo hotové. Posledné úpravy robil Šostakovič už v nemocnici 4. a 5. augusta, 4 dni pred smrťou. Družinin dielo prvýkrát uviedol v dome skladateľa 25. septembra 1975 na súkromnom koncerte s klaviristom Michailom Muntianom. Verejná premiéra sa uskutočnila 1. októbra v Glinkovej koncertnej sieni v Leningrade (dnešnom Petrohrade). Krátko po premiére dielo nahrali a táto nahrávka sa dá aj dnes vypočuť na streamovacích službách. Ich interpretácia je nádherná – jednoduchá, bez nadmerného pátosu a hlavne – nie je sterilná. To sa stáva mnohým dnešným nahrávkam, ktoré sú zostrihané pomaly, po jednotlivých tónoch, len aby nezaznel žiadny falošný tón.

Posledné dielo

Sonáta sa stala posledným Šostakovičovým dielom, čím sa pridal do klubu k Bartókovi (jeho jediné violové dielo je tiež jeho posledné). Otázkou iba ostáva, či skladatelia umierajú vždy po napísaní violového diela (možno sa nechcú dožiť premiéry?), alebo až na sklonku života konečne pochopia, akým geniálnym nástrojom je viola. V prípade Šostakoviča táto situácia priniesla so sebou vlnu príbehov, vysvetľovaní, hľadania životných múdrostí a retrospektívy skladateľovho života. Nemyslím si, že Šostakovič dielo zamýšľal ako svoje posledné. Bol si vedomý svojho vážneho zdravotného stavu, takže celé roky mohlo byť ktorékoľvek dielo jeho posledné. Michael Kugel (violista, ktorý zase nahradil v Beethovenovom kvartete Družinina) opisuje toto dielo nasledovne: „Šostakovičova Sonáta je sama o sebe rozlúčkou, prosbou o odpustenie, zmierením sa skladateľa so svetom, z ktorého odchádza bez trpkosti a zášti v srdci.“ ⁴ Hudobnému vedcovi Ivanovi Sokolovovi sa napríklad podarilo nájsť v Sonáte citácie všetkých Šostakovičových symfónií. Podobné výskumy mi vždy pripomenú skvelý webový projekt „Library of Babel“, ktorý pozostáva z množstva kníh obsahujúcich náhodne zoradené písmená. Nájdete v nich akýkoľvek text, ktorý si vymyslíte. Stačí mať dostatočné množstvo materiálu a nejaká zhoda sa vždy nájde – predsa len, Šostakovič používal len 12 tónov. Jediná citácia, ktorú má zmysel spomenúť, je Beethovenova Sonáta mesačného svitu. Motívy z nej zaznievajú celou treťou časťou a to úplne vedome – táto časť je totiž „spomienka na veľkého človeka“ ⁵. Keď sme už spomenuli tých 12 tónov, hlavná téma prvej časti, ktorá zaznie najskôr v klavíri, je dodekafonická. Množstvo hudobníkov sa pri spomenutí dodekafónie začne okamžite prežehnávať. V tomto prípade by ste si to ani nevšimli.

Sonáta

Prvá a tretia časť Sonáty sú závažné časti s množstvom vypätých violových miest. Medzi týmito časťami je typicky šostakovičovsko sarkastické Scherzo, v ktorom skladateľ narába takmer výlučne s materiálom zo svojej nedokončenej opery Gambleri. Túto operu rozpísal v roku 1941, v nasledujúcom roku kompozíciu opustil ako „nepraktickú“ ⁶. Počas hrôz Druhej svetovej vojny asi na gamblovanie nebol čas. Druhá časť pôsobí v kontexte celej sonáty ako z iného sveta. Možno je to výsledok použitia 30 rokov starého hudobného materiálu?

Šostakovičova Sonáta pre violu a klavír op. 147 sa stala neoddeliteľnou súčasťou repertoáru takmer všetkých violistov. Spolu so Sonátou Rebeky Clarke a sonátami Paula Hindemitha sa stala jednou z najhranejších violových skladieb 20. storočia. Za 50 rokov svojej existencie sa dočkala už minimálne piatich rôznych orchestrácií. Najznámejšiu úpravu pre violu, sláčiky a čelestu napísal nedávno zosnulý Vladimir Mendelsohn, ktorý bol slovenskému publiku známy hlavne z Festivalu Konvergencie. Milý Dmitrij Dmitrijevič, milý Fjodor, ďakujeme vám a za vás!

Záver

Prečo som na uvedenie Šostakovičovej Sonáty čakal až do svojich 34 rokov? Od začiatku štúdií som vedel, že si raz túto Sonátu zahrám. Stále sa mi však zdalo, že je na to priskoro. Mýtus posledného diela veľkého Dmitrija Dmitrijeviča Šostakoviča doľahol aj na mňa. Dnes sa už na hudbu pozerám inak; dielo a interpretácia je vždy obrazom doby a aktuálnych okolností. Dnes budem hrať Sonátu nejako, o 20 rokov ju budem hrať inak. A tak je to v poriadku. Som rád, že máme vo violovom repertoári takéto úžasné dielo. Verím, že poslucháči si budú krásnu hudbu užívať rovnako ako ja na pódiu.

Bibliografia

1 Riley, M. W.: The History of the Viola (1980) ↩

2 Bynog, D. M.: Notes for Violists: A Guide to the Repertoire (2020) ↩

3 Fay & Fanning: Grove Music Online: Shostakovich, Dmitry (2001) ↩

4 Kugel, M.: History of an Era (2002) ↩

5 Bynog, D. M.: Notes for Violists: A Guide to the Repertoire (2020) ↩

6 Fay & Fanning: Grove Music Online: Shostakovich, Dmitry (2001) ↩